1.       Rodina je základ spoločnosti. To nie je len fráza, ale fakt, ktorý je potrebné napĺňať činmi. V prvom rade to môžeme napĺňať tak, že deti najmä v útlom veku žijú spoločne s rodičmi. Žiadne „socialistické“ experimenty tu nepomohli a z dlhodobého hľadiska priniesli len obrovské spoločenské škody.

2.       Deti sú pre rodinu aj pre spoločnosť to najväčšie bohatstvo, ktoré máme. Najlepšia investícia. Najlepšie uložené peniaze.  Opäť nielen fráza, ale základ na ktorom jedine sa môže zdravo rozvíjať spoločnosť, ale aj rodiny a na ktorom paradoxne môže byť postavený jedine správny, fungujúci model zabezpečenia ľudí v starobe alebo v chorobe. Fráza sa môže premeniť na skutočnosť opäť len činmi. Je nutné sa na deti pozerať ako na dar, ktorý dostal do vienka vybavenie talentom pre nejakú činnosť, dar ktorý sa premieňa na radosť. Tento talent musí rodina, ale aj spoločnosť, umožniť rozvíjať. Začnime učiť rodičov opäť viesť deti k rozvoju ich talentu. Spoločnosti sa to mnohonásobne vráti. Robme školiace programy, kde vysvetlíme rodičom že nie je dôležité aby ich deti napĺňali ich sny, ale aby mohli napĺňať rozvoj svojho talentu, pre akúkoľvek činnosť. Hovorme dieťaťu „ľúbim Ťa, si pre mňa doležitý“. Vytvorme podmienky pre rozvoj talentu zo strany štátu. Starostlivosť o deti zdravotne a duševne postihnuté je síce humánna a iste potrebná, ale nezanedbávajme kvôli tomu programy pre rozvoj nepostihnutých detí! Veď predsa to budú budúci živitelia rodín a ekonomicky produkčný tvorcovia štátu a spoločnosti. Zdravej spoločnosti.

3.       Učme rodiny, že len láskavé a tolerantné prostredie, naplnené vzájomnou úctou a vzájomnou pomocou vytvára správne predpoklady pre plnohodnotný rozvoj detí. Tie si to potom odnesú do života. Len tak sa môže zmeniť časom politická kultúra krajiny, ale aj každodenná prax.

4.       Pozdvihnime rodinu na piedestál. Oceňujme príklady a vzory! Komplexná rodina, ktorá má vďaka rodičom všetko zabezpečenie (bývanie, štúdiá pre deti, je v nej podpora pre rozvoj osobných aktivít detí, uznáva morálne hodnoty a prejavuje sa to aj u detí v škole) nech je podporovaná aj štátom bez ohľadu na výšku príjmov. Motivujme rodiny dosiahnuť ideál!  Nie je zdravé ak ekonomicky rodina zistí, že získa finančnú podporu ak sa rodičia rozvedú.

5.       Úrady práce sociálnych vecí a rodiny a súdnictvo nesmú byť pripravené čo najrýchlejšie rozdeliť manželstvá, ale naopak. Majú byť nastavené tak, aby pomáhali prekonať manželské krízy a stabilizovať rodiny. Dnešný stav je absolútne zvrátený. Nie každý prípad rozvodového návrhu je hneď zrelý na rozbitie rodín, ktoré detskej duši prináša obrovský stres.

6.       A nakoniec to najdôležitejšie. Zmeňme spoločenskú klímu, v ktorej sme prebrali model - že najdôležitejšia v živote je kariéra (tak u mužov ako aj u žien). Prečo je spoločensky nežiadúce na pracoviskách organizovať stretnutia pracovníkov s rodinnými príslušníkmi? Prečo je mladá žena na pracovisku vnímaná ako čierna ovca kolektívu ak odmietne firemný večierok pretože naň nemôže pozvať manžela a chce sa venovať deťom a rodine? Podporme a oceňme hoci aj finančne firmy, ktoré budú mať vo svojich sociálnych zamestnaneckých programoch práve podporu rodín. Veď predsa pracujeme, aby sme žili, aby sme vytvárali podmienky pre svoje rodiny. Nežijeme preto, aby sme pracovali, naháňali peniaze, stávali sa niekým kto miluje iba seba, nosí svojím deťom peniaze a kto umiera v osamotení a ústraní, pretože už ho nikto nepotrebuje a už nemôže pracovať. Vráťme pravý zmysel všetkým naším činnostiam a túto líniu podporujme. Potom môžeme vybudovať zdravú a spokojnú spoločnosť, v ktorej sa manželia i deti cítia dobre. To je prosperita, která sa sama ponúka.

7.       Na záver, všetko bolo už povedané, kresťanstvo tieto hodnoty dávno definovalo a varovalo pred ich prekrútením. Komu sa to páči ten sa s tým môže stotožniť, prijať to a ďalej rozvíjať. Komu sa to nepáči môže tieto hodnoty vyznávať aj bez toho, aby sa formalizoval v kresťanských štruktúrach - ale bez rešpektu týchto absolútne platných právd a ich uplatnenia sa ďalej nedostaneme.

8.       Hor sa do roboty.

V Trnave a v Prahe  26. 4. 2010

Ivan Matušek a  Mojmír Kovář